Tel.: +421 908 567 165    E-mail: info@mountainia.sk   |  Slovensky    English

Žabí kôň /2 291 m.n.m./

Zápisky horolezca.

Zvláštny názov štítu zvláštneho tvaru. Názov „Žabí" lebo sa vypína nad Žabími plesami a kôň pravdepodobne podľa lezeckého štýlu „na koňa" pri ktorom sa postupuje po ostrej hrane alebo hrebeni obkročmo ako keby skala bola chrbát koňa a lezec jazdec. Žabí kôň sa nachádza v západnej časti hlavného hrebeňa Vysokých Tatier v priestore medzi Rysmi a Volou vežou. Výškou sa nemôže rovnať Gerlachu, krásou Vysokej, ale má iné prednosti. Hlavný tatranský hrebeň tiahnúci sa od Kopského sedla na východe po Ľaliové na západe nie je, až na zopár výnimiek, horolezecky zaujímavý a vôbec nie kompaktný. Pripomína skôr kameňolom s voľne naskladanými blokmi, občas zatrávnenými trsmi ostrej trávy a lezecké úseky sú krátke. Ale Žabí kôň je práve jednou z tých výnimiek. Turistu už pri pohľade z chodníka pri Žabích plesách zaujme „kompaktná plutva" akosi neprirodzene zasadená do hrebeňa. Južná stena z jednoliatej žuly prerušovanej prevismi – sú to chýbajúce kusy monolitickej skladačky ležiace už dlho pod stenou rozbité na márne kúsky. Severná stena, ktorú môžu vidieť len turisti pohybujúci sa v poľskej časti Tatier, vyzerá až strašidelne nedostupná. A nedostupný sa Žabí kôň zdal dlhé roky aj horolezcom. Až do 12. septembra roku 1905 kedy južnou  stenou prestúpil Simon Häberlain horský vodca z Mnichova s Katarínou Broske. Takže cesta k vrcholu bola vytýčená. V lete v roku 1907 sa „prebili" jeho hranou Poliaci Klemensiewicz, Kordys a Znamiecky. Poďme sa ňou teda prebiť aj my.

Jediná nevýhoda Žabieho koňa je, že leží „vzadu" na hlavnom hrebeni. Takže nástup od auta vám zaberie dobré 2 až 3 hodinky. Čo zas nie je žiadna tragédia. Samotný lezecký nástup začína v Žabom sedle, do ktorého je potrebné ako ináč – doliezť. Najrýchlejší  je to prelezom zatrávnenej a položenej južnej steny Veže nad Žabím sedlo, oveľa dlhší ale výhľadovo hodnotnejší nástup je vybehnúť po červenej až na Rysy a odtiaľ spektakulárne hlavným Tatranským hrebeňom na západ. Rozbité – neodporúčame.

Do Žabieho sedla treba zlaniť – seriózny nerezový štand od Vlada Tatarku nám to výrazne uľahčí. V sedle ostrom ako žiletka to začína. Zdola ako laserom vyrezaná hrana je pri pohľade z blízka pekne položený žulový monolit na ktorom prefektne držia podrážky topánok, ruky stískajú ostrú hranu a zrak sa kochá pohľadom na Czarny staw pod Rysmi. Istiace možnosti sú len sporadické, ale na druhej strane kto by sa púšťal takej peknej hrany. Ked máme chyty, nepotrebujeme istenie. Celá táto položená časť sa nazýva Dolný kôň. Nablýskané nerezové štandy osadené Správou oblasti Vysoké Tatry pridávajú na pohode. Fanúšik starých časov môže samozrejme štandovať na tých pôvodných – hrdzavých a dokrútených na všetky strany, fantázii sa medze nekladú. Preliezli sme Dolného koňa – pocit ľahkosti nám dáva sebavedomie a istú hrdosť aký máme morál a silu. Ale pri pohľad na další úsek zamŕza úsmev, ruky sa začnú potiť, sebavedomie padá  do ... . Kdesi dole.

Lebo druhý úsek tzv. Horný kôň sa riadne zostrmil. Hrana podobne kompaktná ale riadne dokopca. Ak vám nevadí trochu chladu a tieňa strážiaceho severné steny Koňa, prelezte kúsok za hranu do Poľska a nájdete najednoduchší recep na prekonanie výšvihu. Pár metrov v Mordore hneď spať na slnkom zaliate Slovensko. Hrana stále ubieha, strmosť už priaznivejšia, cítiť blízkosť vrchola. Živly, ktoré formovali Tatry ako by vedeli, že hore sa budú počas slnečných letných víkendov tvoriť zápchy, tam vytvorili miesto pre 2 -3 menšie lanové družstvá. Pohladiť hraničný kameň, zapísať sa do vrcholovej knižky schovanej v peknej schránke, hlt vody a zostup. A nie hocijaký. Je to bonus.

Zo Žabieho koňa neexistuje chodecký zostup. Treba zlanovať. Opäť nachádzame kvalitné nerezové štandy. A dobrá rada tým, ktorí sú tu prvý krát. Pri zlanovaní sa stále držte blízko hrebeňa. Troma krátkymi zlaneniami a ľahkým zliezaním medzi nimi sa dostaneme na chodníček. Pri dlhom zlanení doprava sa dostanete do juhozápadnej steny, v ktorej sa môžete s kratšími lanami ocitnúť v celkom slušných problémov. Zostupový chodník je chodník ale opäť – mimoriadne exponovaný. Takže stále bdieme. Ak sme nič nepokazili chodník nás privedie do Kotlinky pod Žabím koňom a odiaľ na červenú značku. Túra končí klasicky - happyendom pri orosenej plzničke na Popradskom plese.P.S. Lano /ideálne 60m/ sedák slučky karabíny a prilba sú samozrejmosťou, nezabúdajme ale aj na detaily ako sú prusík /pri zlaňovaní môže zachrániť život/, vetrovka /lebo na hrebeni fúka/ a čelovka /lebo túra sa môže predĺžiť/ a dobrá predpoveď počasia tiež nie je na škodu.

Horám zdar, stretneme sa tam alebo pri dalšom čítaní zápiskov.

Peter Helmut Köteleš